Fidel Castro: Brat Obama

Španielski králi nám poslali dobyvateľov a pánov, ktorých stopy zostali vyznačené na rančoch pridelených zlatokopom, hľadajúcim zlato v riekach; hanebný spôsob vykorisťovania, dôkazy čoho môžete vidieť ešte aj dnes zo vzduchu na mnohých miestach krajiny.

Dnešný turizmus sa vo väčšine prípadov snaží poskytnúť prírodné krásy a kulinárske špeciality  z naších morí, ale ak je v ňom spoluúčastný súkromný kapitál veľkých nadnárodných korporácií a tieto nedosihnu miliardové zisky, nestoja za záujem.  

Keďže som cítil povinnosť, dotknúť sa tejto témy, musím dodať, hlavne pre mladých, že málo ľudí si uvedomuje vážnosť takejto podmienky v tomto mimoriadnom momente ľudských dejín. Nehovorím, že čas je stratený, ale neváham s tvrdením, že nemáme, ani vy, ani ja, dostatok informácií a vedomostí , potrebných na to, aby sme mohli čeliť výzvam. Prvé, čo si treba uvedomiť je, že naše životy sú len zlomkami sekuny v dejinách a že sa treba aj podeliť, keď sa jedná o potreby, nevyhnutné pre všetkých ľudí. Jednou z charakteristík človeka je nadhodnotenie vlastnej úlohy a na druhej strane, neuveriteľne veľa ľudí žije v nedosiahnuteľných snoch.

Treba si uvedomiť, že nik nie je v skutočnosti zlý alebo dobrý. Nik z nás nie je vymodelovaný na úlohu, ktorú má zohrať v revolučnej spoločnosti. Na jednej strane sme my, Kubánci mali privilégium, že sme mali vzor v José Martím. Dokonca sa pýtam, či musel padnúť v boji na Dos Ríos, keď povedal „je to moja hodina“ a zaútočil na španielske vojská v zákopoch. Nechcel návrat do Spojených štátov, nebolo toho, kto by ho k tomu prinútil. Niekto vytrhol list zo zápisníka. Kto má na svedomí tú podlú zradu, ktorej autorom bol, bezosporu, nejaký intrigán bez škrupulí? Je známe, že existovali rozpory medzi veliteľmi, ale nie nedisciplinovanosť. Kto sa pokúsi zmocniť sa Kuby, ak nepadne v bitke,  pozbiera prach z jej zeme nasiaknutý krvou“, vyhlásil slávny čierny líder, Antonio Maceo. Podobne zmýšľal aj Máximo Géomez, najdisciplinovanejší vojenský veliteľ v naších dejinách.

Keď sa na vec dívame z druhej strany, ako neobdivovať pohoršenie Bonifácia Byrneho, ktorý zo vzdialenej lode, na ktorej sa vracal na Kubu, videl vedľa kubánskej vlaky inú? Povedal: „Moja vlajka je tá, ktorá nikdy nebola žoldnierska...“ a dodal najkrajšie slová, aké som kedy počul: “keby som ju niekedy dostal do rúk aj roztrhanú na franforce...naši mŕtvi povstalci by zdvihli ruky, aby ju zachránili!...“ Tieto slová zopakoval aj Camilo Cienfuegos v tú noc, keď zo vzdialenosti niekoľkých desiatok metrov, kontrarevolucionári strieľali na z celého arzenálu basúk a samopalov, pochádzajúcich z USA, na terasu, na ktorej sme boli. Obama sa narodil v auguste 1961, ako sám povedal. Od vtedy prešlo viac ako pol storočia.

Vidíme ale, ako myslí dnes, vážený návštevník:

„Prišiel som, aby sme odstránili posledné stopy studenej vojny v Amerikách. Prišiel som s podávanou rukou kubánskemu národu na priateľstvo“.

Hneď nato, nasledovala prietrž konceptov, nových pre väčšinu z nás:

„Oba (národy) žijeme v novom svete, kolonizovanom Európanmi“, Kuba, tak ako aj USA, bola založená otrokmi z Afriky, a tak jej národ, rovnako ako Spojené štáty, majú svoje dedičstvo z otrokov a otrokárov“.

Pre Obamu- ani náhodou -  neexistuje pôvodné obyvateľstvo. Takisto nepovedal, že rasovú diskrimionáciu odstránila Revolúcia, ani že dôchodok a platy boli ustanovené Touto, a to, 10 rokov pred Obamovým narodením. Nenávidené buržoázne praktiky v najímaní drábov na vyhnanie čiernych občanov s centier, takisto odstránila Revolúcia. Táto je zapísaná v dejinách, keď zvíťazila v Angole, v boji proti apartheidu, keď zabránila použitiu nukleárnych zbraní na  1 miliardovom  kontinente. Naším cieľom bolo pomôcť národom Angoly, Mozambiku, Guiney Bissau a ďalším, zbaviť sa portugalského fašistického kolonializmu.

V roku 1961, len 2 roky a 3 mesiace od víťazstva revolúcie, ozbrojená žoldnierska armáda, s delami a obrnenou pechotou , podporovaná lietadlami, vycvičená a sprevádzaná loďami z USA, zaútočila proti našej vlasti. Nič nemôže ospravedlniť zákerný útok, ktorý si vyžiadal stovky naších mŕtvych a ranených.  Americké bojové lietadlá boli predstvené OSN ako kubánske povstalecké zariadenia.

Moc a vojenské skúsenosti tamtoho štátu sú dobre známe. V Afrike si tiež mysleli, že revolučná Kuba bude raz-dva vyradená z boja. Útoky juhoafrických motorizovaných brigád na juhu Angoly sa priblížili takmer k hlavnému mestu, Luande.  Tam sa začal boj, ktorý trval takmer 15 rokov. Nehovoril by som o tom, keby som nemal aspoň elementálnu povinnosť, reagovať na Obamov prejav, prednesený v Gran Teatro de La Habana Alicia Alonso.

Nechcem ísť ani do podrobností, iba podčiarknuť, že tam bola napísaná jedna dôstojná stránka boja za slobodu ľudskej bytosti. V skutočnosti som si želal, aby jeho konanie bolo korektné. Jeho skromný pôvod a prirodzená inteligencia boli evidentné. Mandela bol celoživotným väzňom a stal sa z neho velikán boja za ľudskú dôstojnosť. Raz mi prišla do rúk jeho kniha, kde v jednej časti je opísaný Mandelov život. V rýchlosti som ju prelistoval; a aké prekvapenie! Úvod bol napísaný Barackom Obamom. Bolo neuveriteľné, s akou pokorou opísal Mandela skutočnosti!  Stojí zato, poznať ľudí ako on.

Čo sa týka Afriky, musím spomenúť ešte jedno.  Bol som zvedavý, odkiaľ, a ako získali Juhoafričania nukleárne zbrane. Vedel som len, že nemajú viac ako 10-12 bômb. Spoľahlivým zdrojom bol profesor a výskumník Piero Gleijeses, ktorý napísal text „Misie v konflikte: Havana, Washington a Afrika 1959-1976“. Napísal som mu a on mi odpovedal, že viac už o tom nebude hovoriť, pretože v texte odpovedal na všetky otázky, ktoré mu položil Jorge Risquet, vtedajší veľvyslanec a spolupracovník v Angole. Lokalizoval som Risqueta, bol už v inej funkcii a za pár týždňov končil jeden z kurzov. Bolo to viac menej v čase keď mal v krátkom čase pricestovať na Kubu Piero. Povedal som mu, že Risquet  je zdravotne na tom zle. Behom niekoľkých dní sa stalo, čoho som sa obával; Risquetovi sa stav zhoršil a zomrel.  Keď prišiel Piero, už sa nedalo nič robiť. Ja som však dostal informáciu, týkajúcu sa pomoci rasistickej Juhoafrickej republiky; zbrane dostala od Reagana a z Izraela.

Neviem, čo na túto históriu môže povedať Obama. Neviem, či o tom vedel alebo nie, aj keď pochybujem, že nevedel absolutne nič. Mojou skromnou radou je, aby popremýšľal o veci a nesnažil sa vytvárať teórie o kubánskej politike.

Ešte niečo dôležité:

Obama predniesol prejav, v ktorom používal sladučké slová: Je čas zabudnúť na minulosť, zabudnime na to, čo bolo, pozerajme dopredu, dívajme sa spoločne, čas nádejí...A nebude ľahké čeliť výzvam, budú výzvy, ale dajme im čas; ...ale moja prítomnosť tu mi dáva nádej, že môžeme robiť veci spoločne ako priatelia, ako rodina, ako - spolu“.

Predpokladá sa, pri počúvaní  prejavu prezidenta Spojených štátov, každému z nás hrozil infarkt. Pritom stále trvá takmer 60 ročná blokáda. A čo tí mŕtvi, ktorí zomreli v dôsledku žoldnierskych útokov na kubánske lode a prístavy, na dopravné lietadlo, ktoré explodovalo vo vzduchu, pri žoldnierskych inváziách a množstve násilníckych činov?

Nech si nikto nerobí ilúzie, že národ  tejto vznešenej a nezištnej krajiny sa zriekne slávy,  práv a duševného bohatstva, ktoré dosiahol s rozvojom školstva, vedy a kultúry.

Upozorňujem, že sme schopní vyrobiť si potrebné potraviny a materiálne bohatstvá s vlastným úsilím a inteligenciou nášho národa. Nepotrebujeme, aby nám impérium niečo darovalo. Naše úsilie bude legálne a mierové , pretože je to náš záväzok mieru a bratstvu so všetkými obyvateľmi tejto planéty.

Fidel Castro Ruz

27. marca 2016, 22:25 hod.